K nájdeniu tohto materiálu až z ďalekého vesmíru sa viaže príbeh pána Vladislava Kellersteina, ktorý výpravu za hľadaním meteoritu uskutočnil.

Ako sám pán Kellerstein priznal, na výpravu za hľadaním meteoritov sa vydal úplne neplánovane, a to vďaka svojmu kamarátovi zo základnej školy. Slovo dalo slovo a dňa 25. júla 2015 vyrazili s partiou na cestu dlhú 2900 km smer Laponsko. Príbeh začína…

Prvá zastávka bola v dedinke Kytky, kde je v tomto ročnom období až 20 hodín slnečného svitu. Ďalšie dni sme s kamarádom Jirkom, Mirkom a jeho priateľkou Katkou skúmali oblasť.

Ďalší deň sme našli novú lúku (teda vyrúbanú časť lesa s vysadenými stromčekmi) a preto sa tu dá chodiť s detektorom. Len pre predstavu, lúka mala asi 1 km na 1 km a rám detektora má 2×2 m, tak nás čaká viac ako 500 km chôdze. Nikdy som s detektorom nepracoval, preto som dostal malé školenie, ako s týmto prístrojom zaobchádzať. Snažil som sa chodiť pri kraji od jedného konca na druhý a potom o 2-3 m vedľa späť a zase 2-3 m aby som nevynechal žiadne miesto. Na krku máte detektor, ktorý je spojený káblom s rámom. Vy chodíte uprostred rámu a snažíte sa ho držať čo najnižšie terénu a počúvate vrnenie. Je to také pradenie a čakáte na signál, ktorý ide hore a zase dole. Každý večer sme sa vracali na chatu a ja plný dojmov z rozpoznávania zvuku detektora, prekrásnej krajiny a pozorovania sobov som napríklad v prvý deň nachodil cez 25 km.

„Prvá radosť… počkať, našiel som podkovu.“

Ďalší deň ráno sme vyrazili znova a ja pokračoval na mieste kde som včera skončil ďalej a ďalej. Pred striedaním počujem ten krásny tón hore a dole. Niekoľkokrát si to miesto prejdem a počúvam, potom si miesto označím zástavkou a volám „Jirko. Jirka, Jirka, mám signál poď sa pozrieť.“ Ukázal som Jirkovi miesto, Jirka vzal detektor, skúsene prešiel sprava potom zľava, označil stred, vypol detektor, odhrnul čučoriedky a mach, aby sa dostal na zeminu morénu a našiel kovovú podkovu. To nič, nájdeš nabudúce!

„Prestávam veriť, že niečo nájdem, chodím po miestach, kde som už bol.“

Po niekoľkých dňoch chodenia nadobúdam dojem, že chodím po miestach, kde som už bol. Raz popoludní pri pravidelnom striedaní na mňa doľahla veľká únava a chcel som ísť už domov. Jirka rozpráva nie, ešte budeme chodiť, a tak zoberiem zvyšky síl a chodím, ako ma napadne. Ako tak chodím, vidím takú menšiu rovinatú lúčku a hovorím si, tú prejdem. Po niekoľkých signáloch, kde som našiel reťaze, podkovy a rôzne kovové predmety počujem signál, ktorý nie je taký vysoký a písklavý ale pravidelný, hlbší. Zbystrím.

„Znovu a znovu počúvam signál, chcem si byť istý, aby mi Jirka nehovoril, že tam sme kvôli meteoritom, a nie kvôli podkovým a zvončekom.“

Nakoniec ho teda zavolám, a on skúsene prechádza označené miesto. Napína ma, chodí od rohu k rohu a ja čakám, až zrazu vykríkne „METEORIT KOCOURE“. Je 10. 8. 2015. Deň, kedy som sa pred 30-timi rokmi oženil, aký významný dátum v mojom živote. Zrazu som plný energie a dávam sa do kopania. To urobíte kruh, ktorý potom zväčšujete. Lopatkou vyhadzujem našuchorenú morénu, ktorá je miestami veľmi tvrdá, skôr ju odlupujete. Po pol metre robíme ďalšie meranie tentoraz malým detektorom. Už je len kúsok, tak 10 až 20 cm. Plný elánu kopu ďalej a ďalej a ako tak odlupujem, pichnem lopatkou a narazím na meteorit. Všetci mi gratulujú a ja som šťastný, ako malý chlapec. Urobíme pár fotiek a ja Jirkovi hovorím:
„v duchu jsem tě proklínal, protože už jsem byl unavený, ale kdybychom jeli na chatu, tak jsem ho nenašel a neměl bych nic.“Večer prebehla malá oslava a hlavne váženie meteoritu. Mal 8,7 kg – pekný kúsok. Ďalší deň si trochu prispíme a ideme až popoludní. Ja som spokojný, mám meteorit a každý deň naňho pozerám. Našiel som meteorit, nemôžem tomu stále uveriť. Meteorit, ktorý spadol na zemi pred miliónom rokov a volá sa Muonionalusta. Muonionalusta, pretože spádové pole leží pri rovnomennej dedinke. Je milióny rokov starý a spadol z vesmíru.

Od chvíle keď som našiel svoj prvý meteorit pozerám deň čo deň k oblohe a premýšľam, či je v tak neskutočne krásnom a nekonečnom priestore život. Rozprával som Vám príbeh, ako som našiel jeden zo svojich meteoritov. Jeden, prvý a práve ten, z ktorého sú vyrobené hodinky PRIM Tourbillon. Týmto by som chcel poďakovať pánovi Svobodovi (Dom hodín na Karlštejne) a firme MPM (PRIM) a hlavne bratom Hankovým, že mi umožnili podieľať sa na výrobe českých hodiniek s tradíciou, kde ciferník je vyrobený z materiálu pochádzajúceho z vesmíru, ktorý je výnimočný svojimi WIDMANSTA obrazci ako je zrejmé.